Crane nemal nijaký extra sľubný začiatok života. Rodičov si nepamätal a jediné čo o nich vedel bolo, že tu jednoducho nie sú. Vyrastal v jednom menšom mestečku pod strechou hostinského, ktorého rodina si ho zo sirotinca zobrala len preto, že potrebovali pomocnú ruku v kuchyni a okolo statku. Dohoda to bola jednoduchá, Crane za dennú prácu dostával jedlo a mal aj strechu nad hlavou. Nebolo to však nič, čo by sa mu páčilo a keďže už od malička bol rebelská a konfliktná povaha, rožky začal vystrkovať pomerne skoro. Hostinský si až príliš neskoro uvedomil, že mu ten malý zasran potajme kradne mince a schováva si ich pod vankúš. Keď na to prišiel, vtedy ešte osemročnému chlapcovi zmastil chrbát opaskom tak, že do dnešného dňa má na ňom ešte jazvy. Craneovi to však stačilo na to, aby si zbalil saky-paky a pod rúškom tmy sa potichučky vytratil nocou. Samozrejme ešte predtým si nezabudol zbaliť a teda ukradnúť jedlo a potrebné finančné prostriedky na cestu.

Túlal sa krajinou a nejako sa mu darilo prežívať. Či už to boli vymyslené príbehy, ktoré si získali srdcia cudzincov alebo jeho šikovné ruky, ktoré následne cudzincov obrali o cennosti, chlapcovi to tak či onak zabezpečilo prežitie.

Po roku sa dostal do hlavného mesta, ktoré príležitosťami len tak prekypovalo. Craneove zlodejské počiny však nezostali dlho bez povšimnutia, pretože sa po pár mesiacov dostal do krížku s miestnou bandou zlodejov, ktorej sa práve dvakrát nepáčilo, že im nejaký usoplenec hrabe na piesku. Spočiatku ho len zvykli zmlátiť ak sa im cesty skrížili, no nevyzeralo to tak, že mu to bude stačiť. Čím viac ho konfrontovali, tým viac im kazil plány či vyfúkol zákazky priamo pred nosom. Niekedy tesne pred jeho trinástym rokom života sa hlava zmieneného zlodejského zoskupenia rozhodla, že tento nezmyselný spor skončí, a tak sa začalo Craneove pôsobenie medzi ďalšími zlodejmi. 

Ďalších šesť rokov strávil ako pomerne dôležitý člen kriminálneho zoskupenia, ktoré si rokmi pôsobenia v meste vypestovalo celkom slušnú povesť. Všetky svoje triky sa naučil práve počas týchto šiestich rokov, no nič z toho by nebolo možné bez jeho vrodeneho talentu a šikovným prstom. Nie všetko sa dá totiž naučiť a Crane mal pár trikov v rukáve, ktoré rokmi považoval za prirodzenosť a v podstate ich ani nevedel nejako lepšie využiť vo svoj prospech. Uvedomenie si vlastného zlodejského potenciálu bolo presne to, čo mu zlodeji umožnili.

Niekedy keď mal približne osemnásť rokov, jeho cesty sa skrížili s Tarminom Osterlotom. Kapitán pirátskej lode si Cranea najal na zlodejskú prácičku na konci ktorej mu ponúkol miesto na svojej posádke. Mladík nemal žiadne veľké výhladky čo sa vlastného života či úspechov týkalo, no vidina slobody a otvoreného mora ho lákala, a tak súhlasil. Zlodejské praktiky na klinec nezavesil nikdy a počas jeho začiatkov na palube mu to prinieslo kopec problémov. Časom si ho však posádka obľúbila a nie že by nad miznutím vecí prižmurovala oči, no skôr ocenili jeho šikovnosť a prestali byť na neho ako na nováčika takí tvrdí. A čo viac, naučili ho ako byť správnym námorníkom a rovnako tak ak pirátom. Dovtedy sa náš kriminálny živel vedel totiž byť len holými rukami. Nebol v tom zlý, skôr naopak, ale na bojisku to nie vždy stačí.

Keď jedného dňa Tarmin na palubu lode priviedol dve vykukané slečny, Crane si spočiatku myslel, že kapitán musel potratiť rozum. V tom čase už však nebol žiadne pískľa, v 24 rokoch sa sám považoval dávno za prahom dospelosti a rovnako tak vyzerali aj jeho názory. Najmä voči dievčatám bol obozretný a nech by to aj nikomu nepovedal, na nové chránenkyne kapitána žiarlil. Nebolo preto žiadnym prekvapením keď sa posádka rozhodla nové dámy nijako nešetriť a Crane sa pre zmenu neštítil toho aby sa k zvyšku posádky pridal. Čo tam pridal, občas to bol práve on, kto stál za ich problémami či podnecoval iných, aby im nedali nič zadarmo. Tarmin si jeho správanie nepochybne všimol a možno práve z toho dôvodu mu prikázala, aby si práve on zobral na starosť obe dievčatá a pripravil ich na život na pirátskej lodi. Viete si asi predstaviť, že práve dvakrát nadšený z toho nebol, no ako ich tak učil narábať s mečom, uštedriť poriadny úder či švindľovať v kartách klamal by, ak by povedal že mu tie dve lasičky neprirástli k srdcu. Vďaka tomu, že si s nimi vybudoval vzťah ľahšie znášal fakt, ktorý ho zasiahol s príchodom smrti Tarmina nepripraveného. Ukázalo sa však, že veľký hromotĺk má predsa len srdce a ako jeden z prvých podporil Zidarthu na jej kapitánskej pozícii. Voči Tashane bol rovnako ochranársky a síce to nikdy nedávala najavo, ako člen posádky sa uisťoval, že nikto z mužov neoplýva vzburičskými myšlienkami. Nástupom Zidarthy na pozíciu kapitána sa v jeho živote toho zase až tak veľa nezmenilo. Samozrejme, s jej najnovšou zakázkou síce nesúhlasí a pôvodne ju skrz hroziace nebezpečenstvo od toho odhováral, no v kútiku duše vie, že robia správnu vec. Možnože sa zmenil už aj on a nie je tým sebeckým hovadom, ktorý si nedovidel ďalej ako na špičku vlastného nosa. Robiť pre zmenu niečo správne je zvláštny pocit, no ani pirát a zlodej v ňom sa príliš nezaprú.

No a čas plynul, presne tak ako to má vo zvyku. Posádka sa často vyskytovala v prístavnom meste Volturi, kde z času na čas jednoducho potrebovala upustiť paru. Najmä ak máte bandu chlapov dlho zavretých na jednej lodi tak im potrebujete občas popustiť uzdu a nechať ich vyblázniť sa v hostinci, pri hazarde, či v náručí ženy. No a presne tak všade Crane skončil, no až na tom poslednom mieste sa mu to celkom zavarilo. Nie že by nevedel ako k tomu došlo, no keď po čase znovu navštívil aj so zvyškom posádky obľúbený hostinec, majiteľova dcéra mu oznámila, že od ich posledného stretnutia sa niečo zmenilo. Konkrétne teda mladé dievča dostal do druhého stavu a teraz s ním čakala dieťa. Napokon sa po vzájomnej dohode uzrozumili, že nič prevratné sa diať nebude, nakoľko sa dievčina mala o pár dní vydávať, a tak by dieťa vychovala so svojim nastávajúcim. Toto tajomstvo Cranea spočiatku nijako neťažilo, predsa len pirátsky život nie je pre malého drobca práve najlepší. Výčitky sa však dostavili až po pár rokoch a v poslednom čase stále viac a viac premýšľa nad osoudom malého krpca, ktorého priviedol na svet. Vždy keď bol vo Volturi nechal im aspoň nejaké peniaze, no po poslednom stretnutí matka jeho dieťaťa už vybuchla a zakázala im za nimi chodiť zo strachu, že by sa o tom dozvedel jej muž. V ten deň Crane prvykrát spatril tú malú potvoru, ktorá bola jeho dcérou. Ubehol už rok odkedy ju videl naposledy, no stále nevie z hlavy dostať jej smelé zelené kukadlá, ktoré nepochybne zdedila práve po ňom. Jeho lojalita však leží pri nohách Zidarthy a celej posádky, preto sa snaží sústrediť hlavne na prácu na lodi. Najmä nebezpečná cesta, na ktorú sa ich kapitánka vydala, nevytvára práve dvakrát vhodný čas na začatie sporu o dieťa.